Mýty a mylné predstavy o umelej inteligencii
Úvodný obrázok zdroj: Papafox, Pixabay
Umelá inteligencia, alebo jednoducho AI, patrí k najčastejšie diskutovaným témam v oblasti technológie a vedy posledných rokov. No stále AI sprevádza množstvo mýtov a mylných predstáv. Tieto nedorozumenia v chápaní, samozrejme, pramenia z historických, kultúrnych a technologických súvislostí. Ktoré ďalej formujú a pretvárajú naše vnímanie umelej inteligencie. Pravdepodobne jeden z najviac zakorenených výmyslov existuje v presvedčení o inteligencii podobnej ľudskej. Ktorú vytvorila alebo čoskoro úplne prevezme umelá inteligencia. Iní dokonca zachádzajú až tak ďaleko, že veria, že UI si vytvorí vlastné ciele. Alebo túžby, ktoré by prekonali ľudskú kontrolu. V skutočnosti sa však napriek pozoruhodnému zlepšeniu AI v špecializovaných úlohách ani zďaleka nepribližuje kognitívnym schopnostiam človeka. Súčasné systémy umelej inteligencie sú v skutočnosti len nástroje vykonávajúce úlohy. Tie sú vykonávané podľa algoritmov a údajov – nie podľa nejakého vedomia alebo nezávislých rozhodnutí.
V tomto článku preskúmame niektoré z najrozšírenejších mýtov o umelej inteligencii. A vysvetlíme si prečo tieto názory nemôžu byť ďalej od pravdy.
Mýty v historickom a kultúrnom kontexte
Umelá inteligencia má hlboké korene v histórii západného myslenia. Často sa prejavuje v mýtoch, legendách a príbehoch o umelých bytostiach s inteligentným životom. Napríklad v starogréckej mytológii sa objavujú mechanické bytosti a roboti. Ako Hefaistove zlaté automaty a socha Galatea, ktorú oživila Pygmalionova láska. Tieto rané mýty podnietili vznik koncepcie výtvorov s podobou ľudského života, obdarených určitým druhom umelej inteligencie. V stredoveku ďalšie legendy o mystických alebo alchymistických metódach obdarúvania hmoty rozumom. Najmä o stvorení golemov takými osobnosťami ako rabín Júda Loew. Alchymistické experimenty Paracelsa a Džábira ibn Hajána ďalej formovali mýtus umelej inteligencie. Tieto historické a kultúrne príbehy mali zásadný význam pre vývoj moderného vnímania UI. Pričom často stierajú hranicu medzi realitou a fantáziou. Čím prispievajú k mýtom, ktoré túto technológiu obklopujú dodnes.
Etické a sociálne otázky
Existencia umelej inteligencie na úrovni rovnajúcej sa ľudskej inteligencii v sebe skrýva mnoho zložitých a naliehavých etických otázok. Čo vyvoláva nádeje a obavy týkajúce sa jej vplyvu na spoločnosť. Ústrednou z etických otázok, ktoré AI vyvoláva, je koncepcia „práv robotov“, ktorá spochybňuje samotnú myšlienku, či by sa strojom s pokročilou inteligenciou mali udeliť práva podobné tým ľudským. S vývojom umelej inteligencie táto otázka v súčasnosti čoraz viac nadobúda na aktuálnosti, keďže stroje vykonávajú úlohy, ktoré sa predtým považovali za výlučne ľudské, vrátane rozhodovania, tvorivých procesov a dokonca reakcií emócií. Niektoré inštitúcie, ako napríklad kalifornský Inštitút pre budúcnosť, už uvažujú o tom, čo by sa stalo, keby sa práva rozšírili na AI, a diskutujú o právnych, morálnych a sociálnych dôsledkoch. Mnohí kritici však tvrdia, že táto diskusia je predčasná, pretože ešte len chápeme všetky schopnosti a obmedzenia UI.
Okrem otázky práv robotov narastajú obavy zo straty ľudskej kontroly nad systémami UI, keďže sa stávajú sofistikovanejšími a autonómnejšími. S rozvojom technológie AI však rastú obavy, že nezávislé systémy AI môžu fungovať aj mimo ľudského chápania alebo zásahu a dospieť k rozhodnutiam nezávisle od ľudského dohľadu. To vyvoláva obavy, že systémy UI by mohli vyvinúť ciele alebo činnosti nezlučiteľné s ľudskými hodnotami alebo záujmami. Myšlienka vedomia systémov UI prostredníctvom zložitých algoritmov alebo emergentných vlastností vyvolala obavy z toho, že stroje budú konať na základe svojich nezávislých motivácií, a tým ohrozovať bezpečnosť, autonómiu a súkromie ľudí. Keďže UI sa stáva čoraz vplyvnejšou silou, tieto etické dilemy sa budú musieť riešiť opatrne, ak má UI slúžiť najlepším záujmom ľudstva a neohrozovať ich.
Mylné predstavy o schopnostiach umelej inteligencie
Existuje mnoho nedorozumení o možnostiach umelej inteligencie, najmä pokiaľ ide o jej vplyv na zamestnanosť a ľudskú empatiu. Jedným z takýchto presvedčení je, že aplikácie umelej inteligencie, robotiky a automatizácie budú mať za následok masovú nezamestnanosť, pretože stroje začnú preberať prácu od ľudských pracovníkov, buď sa im vyrovnajú, alebo ich predčia v rutinných a opakujúcich sa úlohách. Je síce pravda, že umelá inteligencia má potenciál automatizovať niektoré pracovné miesta, najmä v odvetviach, ako je výroba, logistika a zákaznícka podpora, ale skutočnosť je diferencovanejšia. Mnohí odborníci tvrdia, že skôr ako úplne nahradiť pracovné miesta, AI pravdepodobne zmení povahu práce, automatizuje opakujúce sa úlohy a zároveň vytvorí nové úlohy, ktoré si vyžadujú ľudský dohľad, kreativitu a emocionálnu inteligenciu. AI môže tiež rozšíriť ľudskú produktivitu a efektivitu pri vykonávaní úloh vyššieho rádu, ktoré sú zložitejšie a strategickejšie. Môže to však znamenať významné zmeny vrátane zmeny kvalifikácie a predstavy o budúcnosti práce.
Druhým najčastejším mýtom je:
AI je schopná skutočne ľudskej empatie a už sa využíva v citlivých oblastiach, ako sú služby zákazníkom, zdravotná starostlivosť a psychoterapia. Niektorí veria, že chatboti alebo virtuálni asistenti poháňaní umelou inteligenciou dokážu chápať a reagovať na ľudské pocity podobne ako každý človek. V skutočnosti však ide len o to, že AI dokáže napodobňovať reakcie, ktoré sú zdanlivo empatické na základe vzorov a údajov, nie však v skutočnosti mať skúsenosť s emóciami a skutočnú emocionálnu inteligenciu. To môže byť dôvodom, prečo sú niektoré aplikácie umelej inteligencie nesprávne, najmä v oblastiach, kde je skutočný ľudský kontakt rozhodujúci.
Hoci by AI mohla napríklad pomôcť pri odpovediach na všeobecné otázky alebo otázky zákazníkov, nemôže nahradiť ľudského terapeuta alebo opatrovateľa z hľadiska hlbokej emocionálnej inteligencie a jemnosti. Preto nadmerné spoliehanie sa na AI aj v týchto oblastiach môže znamenať určité nezamýšľané dôsledky, medzi ktoré môže patriť znížená kvalita starostlivosti alebo nedostatok skutočnej emocionálnej podpory pre ľudí v núdzi.
Na záver
Tieto mýty a mylné predstavy sú hlboko zakorenené v historickom, kultúrnom a etickom kontexte. Zvyčajne sú vytvorené stáročiami rozprávania, špekulácií a strachu z potenciálu umelých bytostí. Tieto mylné predstavy, hoci sa nie vždy zakladajú na skutočnosti. Mali významný vplyv na to, ako spoločnosť vníma umelú inteligenciu dnes. Napríklad staroveké mýty týkajúce sa vytvorenia mechanických bytostí alebo umelo žijúcich tvorov, ako sú zlaté automaty Hefaistos z gréckej mytológie alebo golemovia zo židovského folklóru. Tie stále silne prehovárajú k moderným obavám týkajúcim sa vnímajúcich strojov alebo strojov, ktoré prekonávajú ľudskú inteligenciu. Kultúrne naratívy a zobrazenia umelej inteligencie v populárnych médiách sú zvyčajne hyperbolické. To môže živiť obavy z toho, že autonómne stroje prevezmú ľudské úlohy, hoci v skutočnosti je realita oveľa menej dramatická.
Pochopenie týchto mýtov je kľúčové pre kritické posúdenie potenciálu aj obmedzení technológií AI. Spoločnosť zasa môže pochopiť, že demystifikáciou UI by sa mali pragmaticky zohľadniť skutočné očakávania. Tie týkajúce sa jej schopností, a to tak v súvislosti s veľkolepými úspechmi, ako aj vnútornými obmedzeniami. Toto pochopenie je nevyhnutné aj pre etické a spoločenské otázky spojené s rýchlym rozvojom UI. S pokračujúcim pokrokom UI sú potrebné zodpovedné diskusie o postavení UI v spoločnosti. Najmä teda pokiaľ ide o otázky súkromia, zaujatosti, spravodlivosti a zodpovednosti. Akýkoľvek vývoj UI sa musí riadiť etickými zásadami, ktoré zabezpečia, že bude slúžiť spoločnému dobru a nebude udržiavať sociálne nerovnosti alebo posilňovať škodlivé stereotypy. Iba konfrontáciou a vyvrátením týchto mýtov sa môžeme dopracovať k budúcnosti, v ktorej sa umelá inteligencia využíva zodpovedne, transparentne a v prospech všetkých.
